Sú vzorom pre mnohé páry, ktoré sa učia žiť v láske, pochopení a harmónii. Denisa a Dušan Belejovci sú manželia, ktorí pomáhajú iným nájsť vnútorný pokoj. Matka štyroch detí a bývalý profesionálny vojak ti porozprávajú príbeh o tom, ako sa ich vzťah začal a prečo sa rozhodli svoj život zasvätiť lektorovaniu, joge, meditácii a návratu k duši.

 

Dušan a Deniska Belejovci - čaute! Spoznali sme vás na show O koliesko viac, v ktorej bola Deniska Bekimovým hosťom. Každý z vás sa venuje inej oblasti lektorovania, napriek tomu však majú niečo spoločné. Čím trávite najviac svojho času? 

 

Dušan: Venujem sa výučbe jogových techník a meditácií, vedeniu a šíreniu ich praktizovania. Ponúkam tiež prednášky a spoločne s Deniskou robíme vedené meditácie spojené so spevom.

Denisa: "Venujem sa" to znamená, že "venujem seba"…hlavne mojej rodine (smiech) Zdanlivo to s tvojou otázkou nesúvisí, avšak tam sa najviac formovala tá “moja” oblasť. Stala som sa matkou 4 nádherných bytostí a všetko, čo ma materstvo naučilo, sa stalo akoby iniciáciou pre môj ďalší život. Začala som pomáhať ženám s dojčením, neskôr s prípravou na prirodzený láskavý pôrod a napokon som sa ocitla aj pri pôrodoch. Zároveň celý môj život je akoby zalievaný hudbou, odmalička som spievala a na niečom hrala… a tieto dve rieky ako dve dlane sa navzájom dopĺňajú. Niekedy spievam pri pôrodoch a niekedy spievam o božskej sile a láske, ktorá je absolútne prítomná v procese pôrodu.

 

Keď o tom premýšľam, mám dojem, akoby ste robili vlastne to isté - popularizovali sebapoznanie :) V čom sa vaše aktivity navzájom ovplyvňujú? 

 

Dušan: Obe majú spoločného menovateľa a tým je duchovný rozvoj a práca na sebe. V oboch ľudia nájdu iné pochopenie a vnímanie samých seba. Nájdu v sebe to, čo ich vie urobiť naplnenými, spokojnými a otvorenými.

Denisa: Aj my dvaja sme rozdielni a súznieme a navzájom sa ovplyvňujeme, dopĺňame. Ako všetko… všetko so všetkým súvisí, to len my si naivne myslíme, že môžeme deliť veci do “priečinkov” (smiech) 

 

Dušan mi priniesol svojou láskou a vierou mocný vzor oddanosti. Bez nej by som nemohla robiť, čo robím.

 

Spoločne sa učíme disciplíne vo všetkom, čo robíme, a spájame zdanlivo nesúvisiace. Keď som pri pôrode, on doma medituje a je tu pre nás. Keď on vedie meditáciu, ja spievam. Pomáhame si aj prakticky s celou agendou doma… každý, čo vieme. Ideme v tom všetkom spolu ako jeden a vtedy sa dejú zázraky.

 

 

 

Ako ste sa vlastne k lektorovaniu dostali? Čo ste pôvodne študovali? Pravdepodobne to nebola Vysoká škola správneho vnútorného nastavenia (skrátene VŠSVN).

 

Dušan: Fúha! Výšku mám z celkom iného súdka. Vyštudoval som vojenskú školu a potom aj pracoval na bojových útvaroch celých 16 rokov. Takže to bolo na hony vzdialené môjmu terajšiemu spôsobu života. A čo sa týka lektorovania, bolo to dosť podobné. Začínal som ako poslucháč prednášok, ktorý sedel zásadne v zadných radoch…(smiech)

Denisa: Naše školstvo ma veľmi málo pripravilo na to, čo robím... viac-menej som musela vedome mnoho vecí pustiť dolu vodou, zabudnúť, čo som sa “naučila” a otvoriť sa vyššej múdrosti, ktorá tu vždy bola a bude. Viac ma naučili rôzne kurzy - dojčenie, pôrody, masáže detí… Ale po 10 rokoch som zistila, že je to všetko ešte inak. A až s príchodom môjho štvrtého dieťatka som prešla veľkou transformáciou celého môjho postoja k práci, ktorú robím. Prestala som hľadať vonku, začala som hľadať v sebe. No dnes viem, že bez toho vonku na začiatku by tento proces pravdepodobne nikdy nezačal. Postavila som sa k svojmu životu otvorene, úprimne a muselo sa veľa vecí zmeniť. Zistila som, že bez práce na sebe nie som schopná naučiť sa nič, pretože nebudem nikdy vedieť, čo je vlastne to, čo sa naučiť skutočne mám. A tak som započala svoju cestu jogy. Teraz opäť študujem, dokonca aj v našom školstve, no už s novým postojom.

 

Musí byť skvelé stáť pri zrode nového života - či už doslova alebo "iba" v hlave vašich klientov. Čo to však prináša vám? Ako vás obohatil čas strávený s ľuďmi, ktorí sa tak intenzívne vracajú sami k sebe?

 

Dušan: Z profesionálneho vojaka a ateistu som sa transformoval na človeka, ktorý šíri techniky, na základe ktorých môžu ľudia nájsť pokoj, mier a to božské v sebe. Stal som sa vegánom a zástancom cesty nenásilia. Zo stoličky v poslednom rade som sa presunul na stage a prednášam. Prinieslo mi to do života schopnosť prijímať, odpúšťať a mať rád bez posudzovania. Neustále sa v tom zdokonaľujem, ešte nie som „za vodou“ (smiech) Človek musí začať vždy od seba, samozrejme. To je väčšinou aj najťažšie...

Denisa: Práca, nech je akákoľvek, je skutočným bohatstvom pre človeka. Ak je totiž konaná z hlbokého vnútorného vedenia k službe ľudstvu a svetu, prináša človeku úplne všetko, čo potrebuje. Keď konám to, čo mi Boh, život priniesol, s vedomím a precítením lásky, ktorá cezo mňa prúdi oboma smermi, cítim sa úplná. A táto plnosť sa nedá kúpiť ani ničím nahradiť. Je to skutočné hlboké šťastie, skutočná hojnosť, po ktorej tak všetci túžime. Nehovorím iba o práci, ako si ľudia zvykli nazývať ľudskú činnosť zarábania peňazí. Hovorím o konaní. Konáme neustále, či si toho vedomí sme, či nie, neustále ovplyvňujeme svoj život a životy všetkých naokolo. A to je v skutočnosti veľká zodpovednosť.

 

Moja práca nie je iba o tom, že si ma niekto objedná, ja tam prídem, vykonám, čo treba, dostanem plácu a odídem. Nie… je to život sám. Je to učenie, je to požehnanie, milosť môcť slúžiť, byť tu pre druhých a zároveň sa s dôverou púšťať do neznámych vôd. Zbavovať sa strachov, čeliť neustálym výzvam a tlaku tých, ktorí nenašli ešte odvahu otvoriť sa pravde vo svojom vnútri. Je to zároveň tanec života a smrti. Na jednej strane človek prichádza, na druhej odchádza. Láska - Prijatie - Odovzdanie - Dôvera - Viera.

 

Spomínate si na nejaký moment pri práci s ľuďmi, ktorý pokladáte za najkúzelnejší?

Dušan: Je to asi to, keď uzriem v ich očiach svetielka záujmu, ktoré časom prerastú do plameňa Lásky. Je to vtedy, keď im niečo z toho, čo hovorím, „cinkne“, udrie na tú správnu strunu. Keď dielik puzzle zapadne na to správne miesto. Vtedy sa rozžiaria, akoby precitnú z dlhého sna a radosť naplní ich srdcia. To je tá najsladšia odmena za všetko úsilie.

Denisa: Každé narodenie dieťaťa je veľký zázrak. Každá rodiaca žena je najkúzelnejšia bytosť na svete. Je to krása, ktorá je za hranicami nášho estetického myslenia. Je to manifestácia vesmírnej energie. Ľudia bažia po senzáciách a takzvaných pikoškách. Ale to skutočné kúzlo je v pohľade, v zovretí ruky, v hlbokom výdychu. Vtedy sa aj Zem trasie a všetky nebeské bytosti stoja dookola v očakávaní…

 

Keď o vašej práci hovoríte, je jasné, že milujete to, čo robíte. Čo je však pri joge alebo sprevádzaní pri pôrodoch pre vás najväčšou výzvou?

Dušan: Vyžiť z príjmov, ktoré z toho máme (smiech)

Denisa: Ostať v dôvere a pokore.

 

 

Čo pociťujete pri stretnutí s novým klientom? Existujú nejaké premenné, pri ktorých si poviete - áno, s týmto človekom sa mi bude pracovať dobre? Alebo pracujete s každým, kto chce? Veríte svojej intuícii pri výbere klientov?

 

Dušan: Klientov si nevyberám. Každý je hlavne dušou, ktorá sem prišla hľadať a nájsť cestu Domov. Preto sa otvorím každému stretnutiu naplno, aby cezo mňa mohlo prúdiť To, čo je pre každého určené. Kvalita spolupráce s ľuďmi počas kurzov a stretnutí závisí väčšinou od môjho nastavenia a postoja. Samozrejme, ľudia sme rôzni. No stále platí staré známe: kde je vôľa, je i cesta.

Denisa: Toto sa deje úplne samé. Ja si nič a nikoho nevyberám. Pred každým stretnutím zavriem oči a krátko sa pomodlím. Poďakujem Bohu, Božskej Matke za to, že ich stretnem v týchto ľuďoch a budem im môcť aj touto formou slúžiť. A tak sa teším na toto stretnutie a objavujem nové ľudské kvality a aspekty. Aj svoje vlastné… Niekedy totiž v mojej mysli vyskakujú rôzne programy posudzovania, hodnotenia a podobne. Snažím sa ich hlavne odhaliť a pustiť, odpustiť si, že vôbec boli. Nikto v skutočnosti nie je “nový”... sme si všetci tak podobní a prepojení viac, ako si dokážeme predstaviť. S mnohými ľuďmi sa stretávam akoby so starými známymi. No stalo sa mi už, že som sa cítila pri stretnutí v napätí a nechápala som, prečo to tak je. Dôverovala som svojmu pocitu a bola som ostražitá, ale otvorená všetkému, čo má prísť. Vždy sa odvinul nejaký príbeh, ktorý mi priniesol silnú skúsenosť. Všetky príbehy, aj tie nepríjemné, aj tie príjemné boli akoby pokračovaním niečoho veľmi starého, na čo si moja myseľ nemôže pamätať… 

 

Stretávate ľudí pri niečom veľmi intímnom - návrate k sebe či príchode nového života. Stáva sa vám, že s ľuďmi, ktorým ste v minulosti pomohli, udržiavate kontakt? Stali sa niektorí z nich aj vašimi osobnými priateľmi?

 

Dušan: Áno, často. Píšeme si, voláme, dohovárame spoločné akcie. Hlavne v lete, keď usporadúvame jogové aktivity pod holým nebom alebo sa zúčastňujeme festivalov. Priateľstvá, ktoré vznikli touto cestou sú veľmi pevné, čisté a plné lásky a porozumenia.

Denisa: Áno, pravdaže! Sú to tak mocné momenty v živote tých ľudí, že mnohí z nich sú so mnou a už aj s nami oboma s Duškom v priateľskom vzťahu. S niektorými sa stretávame aj pracovne.

 

 

 

Ako to vyzeralo, keď ste sa spriatelili vy dvaja? Prešli ste si najprv fázou priateľstva alebo ste od začiatku vedeli, že ste stvorení jeden pre druhého?

 

Dušan: My sme sa poznali už niekoľko rokov predtým. Zaiskrilo to až vtedy, keď nás to dalo dokopy pri účasti na jednom festivale. Iskry lietali, ale skôr preto, že sme sa nevedeli dohodnúť na spôsobe, ako budú prebiehať naše vystúpenia a akcie. Po skončení sme chceli byť čo najďalej jeden od druhého. Ale plán bol iný. Museli sme absolvovať ešte jeden festival (smiech). 

Dali sme nabok naše rozpory a šli. Tam sa to celé zmenilo, strávili sme spolu viac času a mali možnosť sa viac porozprávať – pochopiť toho druhého. Pomerili sme sa a výsledkom bolo, že sme spolu aj s jej deťmi vyrazili na tretí fest! Už nie ako účinkujúci. Čírou „náhodou“ niesol meno Just Love Festival. Po návrate z neho nás zaliala obrovská vlna lásky, ktorú sme obaja (či už vedome alebo nevedome) veľmi potrebovali. Bolo to mocné, kúzelné a je to také doteraz.

 

Denisa: Ach, my sme si vôbec nepadli do oka (smiech). Ako Duško povedal, dlho sme spolupracovali ako dobrovoľníci. Chodili sme na festivaly, cestovali, prednášali, stavali spolu veľký stan, hrali a spievali...a niekedy sme si neskutočne liezli na nervy (smiech). Vyvrcholilo to tým, že som našej šéfke zahlásila, že s týmto človekom už robiť nebudem. Hoci som to nemyslela úplne vážne, ona sa na mňa aj tak pozrela súcitne a odpovedala, že na najbližší festival o týždeň nemá nikoho, len nás dvoch a budeme tam musieť byť sami. A tak sme sa nasjkôr pokorili, prijali a potom otvorili jeden druhému do hĺbky. A tam sme našli tých skutočných nás, ktorí sa skrývali v šate Denisy a Dušana. Nebolo to jednoduché, obaja sme museli veľa obetovať, pustiť… A nájsť odvahu vojsť do vzťahu, pre ktorý nemáme žiaden vzor, pretože má byť úplne iný, ako sme poznali.

 

Ľudské vzťahy sú komplikované a každý z nich je iný. Existuje vôbec nejaké pravidlo, ktoré vedie k harmónii, spokojnosti a spoločnému šťastiu, ktorým sa riadite? 

 

Dušan: Univerzálny recept neexistuje. Každý človek je iný, ako hovoríš. Podľa mňa je základom každého spolužitia, ktoré má viesť k harmónii, spokojnosti a šťastiu, vzájomné porozumenie, rešpekt a láska, ktorá je založená aj na niečom inom ako len na fyzickej príťažlivosti. Obaja sme si prešli viacerými skúsenosťami. V spojení s jogou a duchovnosťou, ktorú do nás vniesla, sa vytvarovalo toto súznenie. Ďalšou, veľmi dôležitou podmienkou je neustále vyživovanie, zalievanie toho, čo v nás vykvitlo. Ľudia po čase stratia tú iskru, záujem a spadnú do šedi monotónnosti a zvyku. Nikto okrem nich však nemôže udržiavať ten mód lásky a spoločného súznenia. A ako to udržať? Čo pomáha? Nič, čo by ste už nevedeli. Iba krotením vlastného egoizmu, zanechaním očakávaní a prijatím toho druhého takého, aký je so všetkým a všetkými, čo/kto k nemu patrí. Nie je to ľahké, ale práve preto si to potom vieme viac vážiť a strážiť.

 

Denisa: Harmóniu a súznenie sme hľadali veľmi dlho, pretože sme  nehľadali správne… A mali sme o nich skreslenú predstavu. Otázka totiž znie, čo je vlastne cieľom spoločného života. Byť štastný? Založiť si rodinu? Nájsť toho, s kým budem spokojná a bude mi dobre? Toto všetko sme skúšali a všetko bolo inak… Pretože sme hľadali navonok. A až po dlhej ceste pádov a neúspechov vo vzťahoch, až keď sme zúfalo začali pracovať každý sám na sebe, keď sme našli svoju duchovnú cestu, keď sme si začali “spomínať” na cieľ, pre ktorý tu sme… Až vtedy sme zažili, na čo naša myseľ dávno zabudla. A naša skúsenosť ju začala učiť, čo je jediný skutočný prvotný vzťah - vzťah človeka s Bohom. A tam je kľúč k celému tajomstvu nášho šťastného spoločného života. Nie je to o náboženstve, ani o filozofiách a psychologických teóriách. Je to prostá láska pre lásku… láska sama o sebe. Bez nároku napĺňania zvonka, od druhého človeka. Náš vzájomný vzťah s manželom bol možný až po pustení sa všetkého, čo sme poznali dovtedy, a neustáleho zvedomovania si tejto novej vízie spolužitia, jeho podstaty. No a prakticky trochu s humorom dopĺňam, že vždy, keď zažijeme výkyvy, teda sa pochytíme alebo niečo podobné, okamžite sa musíme zastaviť a ísť do seba.

 

Hlboký nádych, hlboký výdych, cesta z ega do srdca… jeden z nás to musí urobiť a druhého potiahne. Ak to trvá dlho, sú väčšie rany, ktoré nás bolia oboch. Takže - je to jednoduché - nebrať sa tak vážne, úprimne ľúbiť a stále pamätať na svoj cieľ.

 

 

Každý máme definíciu úspechu nastavenú inak. Čo pre vás toto slovo znamená? Čo je pre vás najväčším životným úspechom?

 

Dušan: Úspechom pre mňa je, keď mám po skončení kurzu v hrudi pocit, že ľudia z neho odchádzajú naplnení, spokojní a inšpirovaní pracovať na sebe a pomáhať ostatným. Mojím najväčším životným úspechom je, že som našiel cestu, ktorá mi dáva všetko, čo je potreba, a to, že ju mám s kým zdieľať a s kým spoločne po nej kráčať.

Denisa: Úspech ako slovo mi pripomína české - uspěchat (smiech) a tak to často aj vidím. Človek sa ženie za úspechom… že? Aj toto sa hovorí. V tomto kontexte sa to snažím púšťať. Nehovorím, že by som bola úplne slobodná od predstavy úspechu, pretože to máme v každom dni… už len keď varím, dúfam, že to bude dobré. Ale jednoznačne to nikam nevedie, pretože je to spojené s očakávaním výsledku. Snažím sa teda žiť všetko tak, ako sa mi najlepšie dá, v láske a radosti. A s vďakou prijímať, čo prichádza. Pripomínať si, že čokoľvek, akýkoľvek výsledok nie je mojím úspechom či neúspechom. Som vďačná, ak si večer líham naplnená láskou a ak si na to ráno po prebudení spomeniem. 

 

Vaša práca so sebou nesie isté posolstvo. Dokážete ho zhrnúť?

 

Dušan: Neúnavne hľadajte zdroj, ktorý vám ukáže zmysel vášho života. Aby ste svoj čas venovali veciam, ktoré vás robia trvalo šťastnými a ostatným nebudú na škodu. Keď je človek vďačný a prijíma všetko, čo život prináša, prídu mu do cesty stále krajšie skúsenosti a mocnejšie výzvy. S tým všetkým k nemu prichádzajú aj ľudia, ktorí mu to pomáhajú zvládnuť, s ktorými sa môže podeliť o svoje radosti aj strasti. Každý z nás chce pomáhať a ľúbiť. Ak to robí nezištne, bez podmienok, vtedy príde pomoc aj jemu a cíti sa byť milovaný. V každom momente, nech sa deje čo chce, si povedzte: „Je to najlepšie, ako to v tejto chvíli môže byť. To však neznamená, že by to o chvíľu nemohlo byť lepšie!“

Denisa: Zo srdca prajem všetkým ľuďom (nielen tým, ktorí toto čítajú), aby láska, ktorá nimi všetkými preteká, bola tak mocná, aby dokázali žiť svoj život v plnej sile a odovzdanosti. Aby každý človek našiel svoj vlastný spôsob, cestu, ktorá mu pomôže otvoriť sa tejto láske, vyživovať ju, veriť v ňu a šíriť ju okolo seba.